Striedame! ∣ ŠPORT.sk

V najnovšej epizóde obľúbeného podcastu Striedame!, ktorý na ŠPORT.sk moderujú Julo a Muťo, sa k mikrofónu posadil talentovaný stredopoliar Ján Bernát. Hráč obliekajúci dres KFC Komárno prichádza do štúdia v čase, keď jeho tím ťahá náročnú sériu prehier, no napriek tomu nestráca vieru v herný prejav mužstva.V rozhovore otvorene analyzuje aktuálnu situáciu na juhu Slovenska, kde tím po piatich remízach a štyroch prehrách bojuje o cenné body, no Ján Bernát cíti, že mužstvo herne nezaostáva a potrebuje len zefektívniť koncovku a prelomiť smolu.Divákom zároveň približuje dôležitosť aktuálnej reprezentačnej prestávky, ktorú klub po extrémne nahustenom programe deviatich zápasov využije na nevyhnutný fyzický oddych a taktický reštart.Rozhovor však plynule prechádza od klubových povinností k futbalovému príbehu Jána Bernáta, ktorý prešiel viacerými náročnými skúškami. Od svojich začiatkov v MŠK Žilina, kde do seniorského futbalu nakukol už vo veľmi mladom veku 15 rokov, sa prepracoval až k vysnívanému zahraničnému angažmánu v belgickom klube Westerlo.Práve tam zažil euforický postup do prvej ligy, no sľubne rozbehnutú kariéru kruto pribrzdilo vážne svalové zranenie, kvôli ktorému jeho telo dlho nebolo v zápasovom rytme.Následný návrat na slovenské trávniky do ambicióznej Dunajskej Stredy nevyšiel celkom podľa jeho predstáv aj vinou trénerských zmien. Hráč otvorene opisuje toto frustrujúce obdobie plné očakávaní a prízvukuje krutú športovú pravdu úprimnými slovami: „Na futbale je podľa mňa zaujímavé to, že je veľmi ťažké sa niekam dostať, ale nesmierne ľahké všetko stratiť.“Dnes je však 25-ročný ofenzívny záložník opäť stopercentne fit, na ihrisku sa cíti sebavedomo a s Komárnom podpísal ročnú zmluvu s jasnou motiváciou – opäť naštartovať svoju kariéru a herne pomôcť tímu aj sebe.Okrem vážnych kariérnych tém sa poslucháči dozvedia aj vtipné detaily zo zákulisia našej ligy. Ján Bernát opisuje kurióznu situáciu Komárna, ktoré svoje domáce zápasy muselo hrať v azyle v Zlatých Moravciach, a prezradí aj to, či si tamojšie prostredie hráči spestrujú povestnými štadiónovými hamburgermi.Rozoberá sa aj atraktívna téma boja o ligový titul, kde hosť analyzuje dlhodobú dominanciu bratislavského Slovana a nevynechá ani úvahy o tom, či by sa sám chcel v blízkej budúcnosti vrátiť do niektorej z top piatich európskych líg.

Na ihrisku bol známy výbornou technikou a výnimočným prehľadom. Najvýraznejšiu stopu zanechal v najvyššej domácej súťaži, kde získal majstrovské tituly v dresoch oboch odvekých rivalov – Slovana Bratislava aj Spartaka Trnava. Po ukončení hráčskej kariéry sa vrhol na trénerskú dráhu. Bývalý slovenský stredopoliar Erik Grendel prijal pozvanie do najnovšej epizódy podcastu Striedame! na ŠPORT.sk.V mimoriadne pútavom rozhovore s moderátormi Julom a Muťom poodhalil zákulisie svojho aktuálneho pôsobenia pri rezerve bratislavského Slovana, prechod z hráčskej do trénerskej pozície, no nevyhýbal sa ani spomienkam na svoje hráčske časy u „belasých” či angažmán u odvekého rivala v Trnave.K trénerskému remeslu „pričuchol“ ako asistent v Pohroní, odkiaľ ho do juniorky bratislavského Slovana nečakane zlanáril bývalý tréner B-tímu Samuel Slovák. Ako sám Erik Grendel hovorí, táto ponuka ho milo prekvapila a prácu s mladými nádejami „belasých” si v druhej lige pochvaľuje, hoci pre mnohých chlapcov z akadémie je táto súťaž zatiaľ obrovským výkonnostným skokom.Súčasťou jeho práce je aj úzka spolupráca s A-tímom. Od príchodu nového hlavného trénera Yayu Tourého cíti Erik Grendel veľkú podporu a otvorenosť. „Predstavil mi svoju filozofiu, dali sme si hodinové sedenie a bol úžasne otvorený a priateľský. My tréneri na Slovensku sme občas uzatvorení a myslíme si, že sme vymysleli futbal, ale on má napriek obrovským úspechom obrovskú pokoru,“ pochvaľuje si kooperáciu so koučom Slovana.Diskutovanou témou bola aj účasť mladých slovanistov v mládežníckej Lige majstrov. Hoci tím povedie tréner „devätnástky” Michal Demeter, Erik Grendel s ním úzko spolupracuje na výbere hráčov z juniorky. Cieľom pre mladíkov podľa neho nie sú prioritne len výsledky v podobe vysokých výhier na úkor veľkoklubov, ale predovšetkým vzorná reprezentácia značky Slovana a získavanie neoceniteľných európskych skúseností.Erik Grendel otvorene prízvukuje, že najväčším úskalím pre mladíkov je udržať si pokoru, keď po pár dobrých zápasoch nadobudnú pocit, že už sú hotovými futbalistami. Ako sám spomína, v mladosti mal aj on obdobia, keď neudržal nervy na uzde a jeho impulzívnosť ho neraz mrzela.„Zopár červených kariet som dostal. Pamätám si jednu v Lige majstrov, keď som zbytočne fauloval zozadu pri rohovej zástavke. Ďalšiu som dostal, keď ma práve odnášali na nosidlách,“ zaspomínal si s úsmevom na kuriózny moment zo svojej hráčskej minulosti, ktorý mu dnes slúži ako výstraha pri výchove zverencov.Erik Grendel v najnovšej epizóde podcastu Striedame! na ŠPORT.sk odpovedal aj na to, aké to bolo prísť ako 18-ročný chlapec do kabíny Slovana plnej skúsených legiend, ako ho takmer zhltli noviny po jednom z jeho prvých pozápasových rozhovorov, prečo dodnes neľutuje prestup do trnavského Spartaka, aký je jeho osobný trénerský cieľ do najbližších rokov a prečo občas musel chlapcom v kabíne rázne prehovoriť do duše ohľadom ich tréningovej morálky.

Dlhé roky patril k najvýraznejším postavám a najobávanejším strelcom našej najvyššej domácej súťaže. Svoje najúspešnejšie obdobie zažil ako ofenzívny líder MFK Dukla Banská Bystrica a po legionárskej anabáze v maďarskom MTK Budapešť sa toto leto opäť vrátil domov pod Urpín. Do najnovšej epizódy podcastu Striedame! na ŠPORT.sk prijal pozvanie slovenský útočník Róbert Polievka.V otvorenom a mimoriadne pútavom rozhovore s moderátorom Muťom poodhalil nielen náročný vstup Banskej Bystrice do novej sezóny, ale aj svoje hlboké vnútorné prežívanie reprezentačných zápasov. Špeciálnou témou bol aj jeho neuskutočnený prestup do bratislavského Slovana či úsmevná príhoda o tom, ako sa z nevinnej kabínovej narážky stal virálny fenomén na celom Slovensku.Návrat domov si skúsený zakončovateľ predstavoval inak. Mužstvo v úvode ročníka doplácalo na rozbitú letnú prípravu plnú zranení, čo vyústilo do série prehier a predčasného konca hlavného trénera. Ako banskobystrický patriot a cenná posila cíti obrovskú zodpovednosť, no zároveň otvorene hovorí, že futbalový život na Slovensku je veľkou drinou. Fanúšikovia totiž na tribúnach často vidia len platy hráčov, no nevidia už celoživotné obety a neistoty, ktoré so sebou tento šport prináša.Atmosféru v tíme navyše nedávno zbytočne narušil únik internej komunikácie, keď kapitán adresoval obrancom uštipačnú, no vyslovene žartovnú poznámku. „Snažili sme sa len odľahčiť situáciu, tak som nášmu stopérovi Ľubovi povedal, že keby udržali vzadu nulu tak ako my vpredu, máme dva body a nikto nám nič nepovie,“ vysvetlil incident, na ktorý sa ho následne prekvapivo pýtali aj cudzí ľudia na čerpacej stanici.Značná časť debaty sa točila aj okolo jeho kariérnych krokov. Klenot domácej súťaže priznal, že ostro sledovaný a napokon neuskutočnený prestup do Slovana Bratislava s odstupom času neľutuje, pričom chápe, že banskobystrický majiteľ potreboval z transferu peniaze ihneď a nie v dlhoročných splátkach. Témou, ktorá ho však vnútorne stále najviac hryzie, je pôsobenie v národnom tíme. Napriek obrovskej drine a dôležitej čiernej práci na hrote útoku totiž nedokázal v najcennejšom drese streliť vytúžený gól.Hoci za Slovensko nastupoval v dôležitých dueloch a čelil aj hviezdam na čele s Cristianom Ronaldom, strelecká smola ho napokon pripravila o účasť na majstrovstvách Európy v Nemecku. „Pred každým jedným zrazom som si hovoril, že to už musím konečne zlomiť, lebo ak to nezlomím, pôjde to so mnou ďalej. Úprimne ma to stále veľmi mrzí, pretože hoci som tam odrobil penzum práce, na hrotového útočníka sa bude vždy pozerať len cez góly,“ priznal úprimne čerstvý tridsiatnik.Róbert Polievka v najnovšej epizóde podcastu Striedame! na ŠPORT.sk odpovedal okrem iného aj na to, aké to bolo vymeniť si dres s hviezdnym Joaom Cancelom po ťažkom zápase proti Portugalsku, prečo by v prípade lukratívnej ponuky z exotiky neváhal ani sekundu, ako sa vyrovnával so zahodenou stopercentnou šancou proti Žiline, či z akého dôvodu ho momentálne neteší dianie v jeho obľúbenom anglickom Liverpoole.

S futbalom začínal v domácej Brazílii, kde zažil obrovskú konkurenciu a hoci ho prvý európsky angažmán v mrazivom Rusku takmer zlomil, nakoniec našiel svoj druhý domov pod Tatrami. Do najnovšej epizódy podcastu Striedame! na ŠPORT.sk prijal pozvanie bývalý výborný ligový hráč a brazílsky rodák Cléber.V otvorenom a mimoriadne pútavom rozhovore s moderátormi Julom a Muťom poodhalil nielen svoju tŕnistú cestu z Južnej Ameriky až na slovenské trávniky, ale aj tvrdú realitu brazílskeho mládežníckeho futbalu. Špeciálnou témou bola aj blížiaca sa futbalová exhibícia v Trnave, na ktorú dorazí legendárny Ronaldinho s ďalšími svetovými hviezdami a pri ktorej organizácii má Cléber dôležitú a nezastupiteľnú úlohu.Brazília je nevyčerpateľnou továrňou na futbalové talenty, čo so sebou prináša aj enormný tlak na mladých hráčov. Cléber z vlastnej skúsenosti opísal, ako na jeden tréning bežne dorazí stovka chlapcov na skúšku a udržať sa v akadémii veľkoklubu je neustály boj o prežitie. Súčasný systém, v ktorom úradujú najmä hráčski agenti, však podľa neho tamojšiemu národnému tímu skôr škodí, pretože najväčšie klenoty opúšťajú rodnú krajinu na jeho vkus príliš skoro.„Dnes chlapec, ktorý má 16 alebo 17 rokov, je cez agenta ihneď predaný do Európy. Potom sa už nedokáže dostať naspäť a prebojovať do reprezentácie, lebo v Brazílii ho vlastne už nikto nepozná,“ zhodnotil kriticky súčasný trend odchodov talentovaných mladíkov do zahraničia.Jeho vlastná európska cesta sa pritom začala tvrdým šokom. Z vyhriatej Brazílie prestúpil do Moskvy, kde ho privítali 16-stupňové mrazy. Ako sám priznal, ihneď chcel ujsť domov, no po dohovore od otca vydržal. Tento krok mu napokon otvoril dvere do veľkého futbalu.Cez arménsku Miku, s ktorou hral predkolo európskych pohárov proti Petržalke, si ho všimol tréner Vladimír Weiss st. a stiahol ho na Slovensko. Tu si neskôr splnil svoj sen obliekať dres najslávnejšieho domáceho klubu, bratislavského Slovana, no trvalý domov a aktuálne pôsobisko pri výchove mládeže našiel v Nitre.Obrovským lákadlom pre všetkých fanúšikov je príchod brazílskych legiend na čele s Ronaldinhom, Aldairom, Rafinhom či Maiconom na septembrovú exhibíciu do Trnavy. Cléber, ktorý pomáhal skladať zostavu slovenských hviezd, prezradil, že na ihrisku sa po rokoch predstavia mená ako Marek Hamšík, Ján Ďurica, Miro Karhan či Ľuboš Moravčík. Brazílčania však na Slovensko neprichádzajú len odohrať zápas, ale priniesť aj kúsok svojej nezameniteľnej kultúry a radosti zo života.„Ronaldinho bol jediný, kto mal špeciálnu podmienku. Povedal, že príde rád, ale chce, aby sa s ním hrala samba, aby sme mali párty. On to vníma tak, že sa ideme radovať, oslavujeme a pritom hráme futbal,“ opísal s úsmevom zákulisie príprav historického a ostro sledovaného zápasu.Cléber v najnovšej epizóde podcastu Striedame! na ŠPORT.sk odpovedal aj na to, aká náhoda ho spojila so slávnym strelcom do siete Barcelony Milanom Jamborom, prečo sa rozhodol zostať natrvalo žiť v Nitre napriek zložitej situácii tamojšieho klubu, aký odkaz vštepuje deťom na svojich tréningoch či z akého dôvodu podľa neho slovenský mládežnícky futbal potrebuje predovšetkým obrovskú trpezlivosť a budovanie zdravého hráčskeho sebavedomia.

Začínal s futbalom v domácom Bardejove, vyskúšal si akadémiu anglického tímu Bristol City, no napokon svoje uplatnenie našiel pod strechou haly. Do najnovšej epizódy videopodcastu Striedame! na ŠPORT.sk prijal pozvanie súčasný šéf slovenského futsalu Norbert Sališ. V otvorenom a mimoriadne pútavom rozhovore s moderátormi Julom a Muťom poodhalil aktuálny stav tohto dynamického športu na Slovensku. Okrem ambícií národného tímu a úspechov klubovej scény však neváhal otvoriť aj takzvané „Pandorine skrinky“, ktoré dlhodobo rezonujú v športových kuloároch a o ktorých sa často hovorí len pošepky.Hoci je futsal na Slovensku často v tieni klasického futbalu, jeho úroveň sa podľa Sališa podarilo po funkcionárskej aj finančnej stránke stabilizovať. Národný tím má smelé plány zabojovať o miestenku na svetovom šampionáte, zatiaľ čo na klubovej úrovni robí fantastickú reklamu Lučenec. Ten dokáže s minimálnym rozpočtom konkurovať v Lige majstrov aj takým gigantom, akým je slávna Barcelona, čím dokazuje, že za relatívne málo peňazí sa dá robiť mimoriadne kvalitný šport a prestížna šou.Témou rozsiahlej diskusie bol aj vzťah futsalu so Slovenským futbalovým zväzom (SFZ), pod ktorého hlavičku hnutie patrí. Sališ otvorene priznal, že spolupráca v minulosti vôbec nefungovala a halový šport bol dlhodobo na vedľajšej koľaji. „Každý z futbalu sa dvadsať rokov, pekne povedané, vykašľal na futsal. Prístup bol v štýle: ‚Tu buďte, robte si vo svojej kancelárii ten futsal a buďte radi, že vám niečo vyhodíme, len nás neotravujte,‘“ opísal historickú frustráciu z ignorovania zo strany futbalových štruktúr.Emočne ostrá debata sa však rozprúdila aj pri porovnávaní futsalu s populárnym malým futbalom. Sališ zdôraznil priepastný rozdiel medzi týmito dvoma odvetviami. Kým futsal je podľa neho prísne výkonnostný šport s dlhodobými desaťmesačnými súťažami, prísnou infraštruktúrou a kategóriami, malý futbal vníma skôr ako voľnočasovú aktivitu zameranú na krátkodobé turnaje pre partičky kamarátov.Práve v boji o hráčov a pri prezentácii športu verejnosti dochádza medzi týmito tábormi k výrazným trecím plochám. „Ak niekto príde do haly, zoberie si futsalovú loptu, hrajú štyria na jedného podľa futsalových pravidiel a povie, že hráme malý futbal, s tým sa ja osobne veľmi nestotožňujem,“ vyjadril sa kriticky.