„Som rád, že november’89 bol, nenechajme teraz zo seba spraviť ďalšiu guberniu východu“, tvrdí lekár Vladimír Ferianec

„Slovensko malo štastie na zahranično-politické smerovanie. A aktuálne ho ešte stále má, kým ho niekto nezavlečie ako ďalšiu guberniu na východ“. Obava, ktorú vyjadruje lekárska osobnosť roka 2024 Vladimír Ferianec. Svojho času „revolučne“ organizoval v Bratislave medikov. 

November 2024: 

Gynekológ a pôrodník. Unikátny operáciami detí ešte pred pôrodom v tele matky. S ružinovským tímom robí svetovú vedu bez svetových podmienok, ich vedecké články citujú vo svete. Zástupca stavu, ktorý je aktuálne v revolte voči vládnej moci porušujúcej dohody.

Strih. November 1989: 

Piatak na medicíne, ktorý nestál bokom a rovno animoval adeptov lekárstva k revolte voči komunistickej moci a jej chápadlám, ktoré siahali všade, aj na univerzitnú pôdu. 

Lekár a pedagóg Vladimír Ferianec. 

Aký bol November spred 35ich rokov? Aká bola „revolúcia medikov“, za ktorou stál? A čo hovorí na ten 35-ročný dejinný oblúk, ktorý dnes privádza jeho kolegov až k „revolte“ podávania výpovedí? 

„Som rád, že November’89 bol“, opakuje Vladimír Ferianec. V rozprávaní sa totiž vracia aj k „zásadným formujúcim udalostiam“, ktoré ovplyvnili jeho pohľad na čas pred Novembrom’89. 

„Skončil som na ústave súdneho lékarstva, kde som robil pitevného zriadenca. To znamená pítevného sanitára. Mal som čersto 18 rokov a vtedy som sa dostal do konfrontácie s ľudským bytím a nebytím.

Na hranici medzi Slovenskom a Rakúskom v Petržalke je pomník istému Hartmutovi, ktorého roztrhali na hranici psi československých pohraničiarov. Vy hovoríte, že ste ho mali na pitevnom stole?

Áno, bohužiaľ, bola to jedna zo zásadných formujúcich skutočností v mojom živote a významný príklad obludnosti komunistického režimu a jeho reprezentantov. Mladý východný Nemec, 19-ročný Hartmut Tauz, sa zo zúfalstva, pretože mu vo východnom Nemecku neumožnili študovať hudbu, pokúsil prekročiť hranice v Petržalke. Tam ho dobehla svorka, respektíve dvojica, tzv. samostatne útočiacich psov (supy). 

Spôsobili mu tak vážne zranenia, že hoci ešte žil, keď ho pohraničiari dotiahli na strážnu stanicu, tam mu neposkytli žiadnu pomoc a ešte sa k nemu správali brutálne. Následkom toho zomrel. Jeho telo sa potom ocitlo na Ústave súdneho lekárstva. Samozrejme, o takýchto veciach sa nehovorilo, tak ako o mnohých iných, s ktorými som bol, ako 18-ročný, konfrontovaný. 

Skonal a bol obeťou svojho sna?

Proste položil život za slobodu. Inak to nemôžeme nazvať. Aj to je obraz doby pred Novembrom bezpochyby. Ale takýchto osudov bolo strašne veľa, len sa o nich nevedelo.

Mali ste ďalšie také prípady na pitevom stole?

Nie. Ale boli to iné situácie zúfalých ľudí, zúfalé situácie, ktoré boli priamo alebo nepriamo aj režimom spôsobené.

(..)

Som rád, že November’89 sa uskutočnil. A nielen v mojom živote, ale vôbec pre všetkých občanov tohto štátu. Aj tých, ktorí ho zatracujú, znevažujú a majú snahu ho dezinterpretovať. Aj pre tých, ktorí si ho nevšimli alebo v tom čase kachličkovali kúpeľne či vykonávali podobné záležitosti. Alebo ako dobrí a oddaní súdruhovia mali vtedy ambície ho zvrátiť. Vďaka nemu vyprofitovali. A vďaka nemu sa v súčasnosti majú tak, ako sa majú.

A napriek tomu hovoríte, že ste rád, že sa udial?

Áno, som rád, že sa udial. Na druhej strane si nemyslím, že ľudia by mali ďalej žiť v bublinách. Vytvárať si svoje mikrosvety, pretože voľby nedopadli tak, ako si predstavovali. Taktiež si nemyslím, že dobrá cesta je, že každý si bude robiť, čo chce. To proste neprichádza do úvahy. Každý musí mať svoje miesto a pre spoločnosť niečím prispieť.

To je to povestné: So slobodou prichádza zodpovednosť.

Hej, len to väčšinou ľudia nechcú. Chcú sa vyslovene nejako zariadiť. Je to fenomén určitej časti mladých ľudí - nejako sa zariadiť. Ani nemajú ambície získavať veľké ekonomické zdroje..., ale v podstate len preplávavajú. 

Ja si nemyslím, že musíme žiť systémom, kde každý jeden musí mať relevantný výsledok, napríklad že ušijem topánky, upečiem chlieb alebo vyliečim pacienta. Ale niečo musím odovzdať aj pre tých ostatných.

Čiže to nastavenie človeka, že som tu pre nejaké poslanie, chcem niečo v tomto svete dokázať?

Hej, ale nemôžem všetko orientovať len na seba, len pre nás a naše deti.

V rozhovore sa dozviete, ako to bolo s revolúciu medikov ale aj pohľad Vladimíra Ferianca na dnešnú „revoltu lekárov“, ktorí výpoveďami upozorňujú na „kolabujúci systém“. Riešenie vidí v kontrolovaní tokov financií v zdravotníctve. 

V podcaste si môžete vypočuť celý otvorený rozhovor. 

Nahrával Jaroslav Barborák.