„Je smutné, že motivácia zo strany štátu pri ohodnotení učiteľov nie je lepšia. Mladý začínajúci učiteľ z pohľadu ohodnotenie namá dôvod prísť do školstva, čo je smutné“, hovorí Martina Gánovská, učiteľka roka, ocenená nadáciou Dioníza Ilkoviča. 

Keď vyučovanie nekončí na vyučovaní, či v triede. Keď učiteľ nielen učí, ale aj inšpiruje a motivuje. K tomu v predmetoch, ktoré nie sú „na prvú“ pre študentov z radu „šik“. Naviac, ak o ňom môžete povedať, že spolupracuje s NASA – a teda Americkou vesmírnou a leteckou agentúrou! A to všetko v jednom ani nie okresnom mestečku pod Tatrami vo Svite. 

To všetko sa spája v osobe pôvodom ochranárky a už dve dekády učiteľky chémie, ktorá je čerstvou nositeľkou ceny Dioníza Ilkoviča. Hosťom dnešného RánaNahlas je Martina Gánovská. 

Ako byť motivátorom mladých, ako z nich vydolovať to najlepšie? Lebo, keby som ju mal parafrázovať - „učiteľ ak mladým načúva, príde na to, že sú studnicou dobrých nápadov“.

Ako sa dostať cez škrupinu jedného študenta? Ako sa mu dostať pod kožu, ako ho zaujať?

Ja si myslím, že vždy spájať učivo s bežným životom, nie oddelene reagovať na to, že toto sú témy, ktoré musíme prebrať a ja musím teda o tom hovoriť, ale ako to vidím v realite. Čo za tým javom je, hľadať jeho skryté významy. 

No a potom samozrejme je veľmi dôležité ho oceniť. Pozitívna spätná väzba je podľa mňa to, čo žiaka otvorí a čo prinesie vzájomnú dôveru medzi ním a mnou. 

(...)

Štatistky ukázali, že tesne pred začiatkom školského roka chybalo vyše 1400 učiteľov, nejakých dvanásť riaditeľov. A keď hovoríme, že za všetkým sú peniaze, keby to finančné ohodnotenie bolo iné, bol by aj iný prístup študentov, že za svoje prvé zamestnanie si zvolia učiteľstvo, pedagogický smer? 

Myslím si, že áno. Bolo by to lepšie. Určite by ich to motivovalo k tomu, že áno, chcem byť učiteľom. A druhá vec, ktorá je v školstve zložitejšia, je neexistujúci kariérny postup. Akonáhle mladí učitelia nastúpia, tak sú učiteľmi až do konca svojho života. Čiže neexistuje tam kariérny postup ako v iných povolaniach. 

Vedeli by si predstaviť aj v školstve predstaviť takýto model? 

Určite, aj v dnešnej dobe existuje nejaký predseda alebo člen predmetovej komisie, čiže na základe toho by mohli postupovať učitelia, že tí, ktorí sú naozaj skvelí, vedia pracovať s deťmi, by sa mohli stať tými predsedami predmetových komisí, mohli by sa stať nejakými poradnými orgánmi vedenia školy. Na mnohých školách sa to už deje, školstvo ide týmto smerom dopredu. A verím, že to bude lepšie. 

Nedostatok učiteľov na Slovensku sa aj lokalizuje. Pociťujú ho hlavne v tých najväčších mestách ako Bratislava, Košice a tiež Bansko-Bistrický kraj. Je to spojené s tým, že tam sú iné pracovné možnosti a iné finančné ohodnotenia tých iných smerov. Z tohto pohľadu je postavenie a status učiteľa v menších mestách a obciach iný ako vo veľkých mestách. 

Určite áno, je to lepšie. V tých menších mestách a na východe sa skôr trápime s marginalizovanými skupinami obyvateľov. 

V akom zmysle? 

V tom, že deti z týchto komunít sú nemotivované. Nie sú vôbec motivované, aby študovali ďalej. Nevidia svoje budúce povolanie niekde v tom, aby pracovali. 

Hovoríme o rómskej komunite. Máte ich aj medzi svojimi žiakmi. V čom vidíte tú ich nemotivovanosť? 

Majú pocit, že si tak, či tak nenájdu zamestnanie v obore, ktorý študovali a pre ktoré sa rozhodli. Väčšina na nich pozera ešte stále cez zvláštne okuliare, že veď nepracuje, nebude pracovať, takže tá motivácia je tam veľmi, veľmi nízka. Ak sa už nájde niekto, kto je motivovaný, ten to naozaj dotiahne ďaleko. 

Keby ste boli poradkyňou ministra školstva, či keby vás aktuálne ako ocenentú učiteľku roka poprosil o radu, čím ich pritiahnuť do školstva? A nielen mladých, ale poprípade aj ľudí, ktorí by sa v istej fáze života rozhodovali, že chcú odovzdať svoje skúsenosti v pedagogickej činnosti? 

To je veľmi ťažké.

Skúste sa zamyslieť.

Ono je veľmi ťažké vytvoriť nejaký status učiteľa. Čiže aby to bolo všeobecne rešpektované povolanie v spoločnosti. To je podľa mňa prvá vec, ktorá musí prísť, aby sa školstvo niekde posúvalo. 

Čo robí z jedného povolania rešpektované povolanie? Spomínali sme už to finančné ocenenie, že má váhu. 

To je jedna vec. A druhá: aj tí rodičia musia vidieť zmysel vzdelania svojho dieťaťa. To znamená, že nemôže byť spoločnosť nastavená tak, že veď nech skončí akúkoľvek školu, aj tak sa zamestná úplne niekde inde. Je dôležité, aby naozaj to, čo študuje žiak na strednej odbornej škole, aby mal možnosť ďalej sa zamestnať v tomto odbore. 

A to veľmi súvisí aj s tým, aké požiadavky sú na trhu práce. Škola je stále troška zaostávajúca za požiadavkami trhu práce. 

Čiže problémom je napätie medzi požiadavkami trhu práce a tým, čo sa na školách učí. Ako to zmeniť? 

Školstvo sa musí stať flexibilnejším, pretože v dnešnej dobe to funguje tak, že ak sa vytvorí nejaký odbor, tak prebieha jeho experimentálne overovanie. No za štyri roky, kým to overovanie prebieha, sme už niekde inde v technológiách a požiadavkách. Čiže ako keby sme stále zaostávali za týmto, rozvojom technológií. Preto musí byť školstvo flexibilnejšie. 

Čo na takúto výzvu hovoria samotní učitelia a riaditelia, lebo z z toho vyplýva ďalší tlak na nich, ďalšia práca, ďalšie prezmýšľanie, ako to celé prispôsobiť. Aké sú reakcie?

Veľmi spolupracujeme so zamestnávateľmi. Odborné školy sa naozaj snažia prispôsobiť sa potrebám trhu.

Odborné školy potrebujú uplatniť svojich študentov, a preto aktívne spolupracujú so zamestnávateľmi. Komunikujú o tom, čo by ešte potrebovali doučiť žiaci a čomu sa máme viac venovať. Myslím si, že toto je cesta, ktorou by sme mali ísť.

Vaša skúsenosť je teda taká, že na tom intenzívne pracujete.

Áno, určite. 

Ale požiadavka na flexibilitu a neustále vymýšľanie nových programov na štvor či päťročnej báze, je poriadnenáročná.

Áno, je to ťažké. Existuje však Štátny inštitút odborného vzdelávania, riadený ministerstvom, ktorý by v tomto mal pomáhať. A do určitej miery aj pomáha. Takisto spolupráca so zamestnávateľmi je v dnešnej dobe veľmi flexibilná. Snaha je posúvať školstvo tým smerom, ktorým je potrebné.

(...)

Sme teraz v období, keď si pripomíname 35. výročie Nežnej revolúcie. Čo pre vás znamenali udalosti v novembri 1989?

Prežívala som november 1989 na strednej škole, takže som bola stredoškoláčka. Pod Tatrami, vo Svite. Pre mňa to znamenalo slobodu. Slobodu v cestovaní, slobodu v tom, že môžem povedať, čo chcem, môžem mať iný názor ako všeobecne uznávaný názor a neboli za to sankcie. 

Je to pre mňa obrovský odkaz aj pre študentov, ktorí by stále mali mať možnosť vyjadriť svoj názor. Čiže je dôležité, aby sme mladým ľuďom dovolili hovoriť to, čo si myslia. A to je podľa mňa najväčší odkaz novembra – počúvajme mladých ľudí a komunikujme s nimi.

Prepis rozhovoru je krátený, celý si môžete vypočuť v podcaste. 

Nahrával Jaroslav Barborák.