Alexandra Kusá: Porazí ich vlastná nedôslednosť a slovenský „šlendrián“. Ten by mohol byť i v štátnom znaku
Description
Inštitúcie treba brániť, a to aj zvnútra. Tí, čo dnes ostávajú vo verejných inštitúciách, nie sú kolaboranti. Kým niekto nemusí robiť niečo proti svojmu presvedčeniu, tak prečo by mal odchádzať a vládnej moci to tak uľahčovať, hovorí bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. Zoberme si to slovenské národne späť od tých, ktorí sa ho dnes skúšajú sprivatizovať, dodáva.
Od Ladislava Chudíka až po Martinu Šimkovičovú. Takto vyzeral personalizovaný oblúk riadenia slovenskej kultúry za uplynulých 35 rokov od pádu bývalého nedemokratického režimu, ktorého výročie – stelesnené Novembrom 89, si práve v týchto dňoch pripomíname.
Od vízíí o slobodnej, otvorenej občianskej spoločnosti a nášho návratu do civilizovanej Európy až po slová aktuálnej ministerky o národne čistej kultúre pretože "kultúra slovenského ľudu má byť predsa slovenská a žiadna iná," upresňuje súčasná šéfka rezortu, ktorý kedysi - v zdanlivo iných časoch, viedli aj takí ľudia ako Ladislav Novomestský, Miroslav Válek - no napríklad i Vasil Biľak.
Okrem mrazivých predstáv o akejsi čistej kultúre a radikálnom odmietaní dúhovej komunity – i celého jej umenia, však zatiaľ môžeme v tomto rezorte vidieť iba snahy o výrazné personálne čistky, ako i masívny odpor veľkej časti kultúrnej obce voči aktuálnej vládnej moci. Jedným zo symbolov týchto personálnych rošád – ako i odporu voči nim, je i dnes už bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá.
"Zatiaľ sme počuli, čo všetko sa im nepáči a jediné, čo chýbalo, bola vlajka. Čiže jediné, čo by nám chceli priniesť je stožiar s vlajkou. To je aký kultúrny statok? Nemajú čo iné priniesť. Toto sú len neustále výkriky do tmy. Toto je automatické písanie a prúd vedomia. Surrealizmus. Máme to tu."
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
United States
