Ráno Nahlas

„Je smutné, že motivácia zo strany štátu pri ohodnotení učiteľov nie je lepšia. Mladý začínajúci učiteľ z pohľadu ohodnotenie namá dôvod prísť do školstva, čo je smutné“, hovorí Martina Gánovská, učiteľka roka, ocenená nadáciou Dioníza Ilkoviča. Keď vyučovanie nekončí na vyučovaní, či v triede. Keď učiteľ nielen učí, ale aj inšpiruje a motivuje. K tomu v predmetoch, ktoré nie sú „na prvú“ pre študentov z radu „šik“. Naviac, ak o ňom môžete povedať, že spolupracuje s NASA – a teda Americkou vesmírnou a leteckou agentúrou! A to všetko v jednom ani nie okresnom mestečku pod Tatrami vo Svite. To všetko sa spája v osobe pôvodom ochranárky a už dve dekády učiteľky chémie, ktorá je čerstvou nositeľkou ceny Dioníza Ilkoviča. Hosťom dnešného RánaNahlas je Martina Gánovská. Ako byť motivátorom mladých, ako z nich vydolovať to najlepšie? Lebo, keby som ju mal parafrázovať - „učiteľ ak mladým načúva, príde na to, že sú studnicou dobrých nápadov“.Ako sa dostať cez škrupinu jedného študenta? Ako sa mu dostať pod kožu, ako ho zaujať?Ja si myslím, že vždy spájať učivo s bežným životom, nie oddelene reagovať na to, že toto sú témy, ktoré musíme prebrať a ja musím teda o tom hovoriť, ale ako to vidím v realite. Čo za tým javom je, hľadať jeho skryté významy. No a potom samozrejme je veľmi dôležité ho oceniť. Pozitívna spätná väzba je podľa mňa to, čo žiaka otvorí a čo prinesie vzájomnú dôveru medzi ním a mnou. (...)Štatistky ukázali, že tesne pred začiatkom školského roka chybalo vyše 1400 učiteľov, nejakých dvanásť riaditeľov. A keď hovoríme, že za všetkým sú peniaze, keby to finančné ohodnotenie bolo iné, bol by aj iný prístup študentov, že za svoje prvé zamestnanie si zvolia učiteľstvo, pedagogický smer? Myslím si, že áno. Bolo by to lepšie. Určite by ich to motivovalo k tomu, že áno, chcem byť učiteľom. A druhá vec, ktorá je v školstve zložitejšia, je neexistujúci kariérny postup. Akonáhle mladí učitelia nastúpia, tak sú učiteľmi až do konca svojho života. Čiže neexistuje tam kariérny postup ako v iných povolaniach. Vedeli by si predstaviť aj v školstve predstaviť takýto model? Určite, aj v dnešnej dobe existuje nejaký predseda alebo člen predmetovej komisie, čiže na základe toho by mohli postupovať učitelia, že tí, ktorí sú naozaj skvelí, vedia pracovať s deťmi, by sa mohli stať tými predsedami predmetových komisí, mohli by sa stať nejakými poradnými orgánmi vedenia školy. Na mnohých školách sa to už deje, školstvo ide týmto smerom dopredu. A verím, že to bude lepšie. Nedostatok učiteľov na Slovensku sa aj lokalizuje. Pociťujú ho hlavne v tých najväčších mestách ako Bratislava, Košice a tiež Bansko-Bistrický kraj. Je to spojené s tým, že tam sú iné pracovné možnosti a iné finančné ohodnotenia tých iných smerov. Z tohto pohľadu je postavenie a status učiteľa v menších mestách a obciach iný ako vo veľkých mestách. Určite áno, je to lepšie. V tých menších mestách a na východe sa skôr trápime s marginalizovanými skupinami obyvateľov. V akom zmysle? V tom, že deti z týchto komunít sú nemotivované. Nie sú vôbec motivované, aby študovali ďalej. Nevidia svoje budúce povolanie niekde v tom, aby pracovali. Hovoríme o rómskej komunite. Máte ich aj medzi svojimi žiakmi. V čom vidíte tú ich nemotivovanosť? Majú pocit, že si tak, či tak nenájdu zamestnanie v obore, ktorý študovali a pre ktoré sa rozhodli. Väčšina na nich pozera ešte stále cez zvláštne okuliare, že veď nepracuje, nebude pracovať, takže tá motivácia je tam veľmi, veľmi nízka. Ak sa už nájde niekto, kto je motivovaný, ten to naozaj dotiahne...

Vo februári 2022, keď svet šokovala ruská invázia na Ukrajinu, sa mnohí Slováci postavili na stranu solidarity a pomoci. Medzi pomáhajucích občanov patria aj traja kamaráti – fotograf Matej Kautman, záchranár Boris Lacíka lekár Ondrej Stanek, kotrý založili o.z. Malá Veľká Dopomaha, ktorá sa zameriava na vývoz humanitárnej pomoci na Ukrajinu. Za necelé tri roky uskutočnili deväť ciest, pričom celková hodnota pomoci už presiahla 100 000 eur.Matej Kautman v rozhovore spomína na prebudenie z 24. februára 2022, keď si po desiatkach vibrujúcich notifikácií uvedomil, že Ukrajinu zasiahla vojna: „Aj keď to už niekoľko dní predtým bolo avizované... do poslednej chvíle som tomu neveril,“ priznáva.Založenie organizácie prišlo ako prirodzený krok, poháňaný túžbou urobiť niečo viac než len sledovať udalosti spoza hraníc. Matej Kautman zdôrazňuje, že ich prvé cesty viedli do relatívne bezpečného Ivano-Frankivska, no postupne začali pomáhať aj v oblastiach na východe, vrátane vojnou skúšaného Chersonu.„Cherson je mesto duchov,“ opisuje Kautman, ktorého najviac znepokojovala zvuková kulisa neustálych výbuchov. Napriek rizikám je pre neho dôležité tráviť čas s ľuďmi, ktorým pomoc prinášajú: „Je to pre nich príjemné odstrihnutie sa od hroznej reality.“Snahy občianskeho združenia však bojujú aj s výzvami pri získavaní pomoci. „Najväčší problém je získavať humanitárnu pomoc a čím ďalej, tým je to väčší problém,“ pripúšťa Kautman. Aj napriek tomu si však stanovil cieľ pokračovať v pomoci, až kým to bude potrebné: „Veľká časť krajiny je zničená a humanitárna pomoc bude potrebná aj po skončení vojny.“O vývoze humanitárnej pomoci, emocionálnych výzvach, ktoré to prináša a akí sme v skutočnosti my Slováci sme sa rozprávali s fotografom a zakladateľom občianskeho združenia Malá Veľká Dopomoha Matejom Kautmanom.Moderuje Zorislav Poljak.

My aj 35 rokov po Novembri 89 stále potrebujeme „strážiť strážcov,“ teda tých, ktorí majú v štáte monopol na násilie. Slovenský národ je ale málo citlivý na svoje práva, nebráni sa a bojí sa. Preto nabádam ľudí aby sa nebáli, veď práva, ktoré sme si v Novembri 89 vyštrngali, sú tu preto, aby nastavili štátu, a jeho moci, hranice, hovorí vo Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.Ľudské práva si treba neustále pripomínať a nebrať ich ako samozrejmosť pretože veľmi ľahko o ne môžeme prísť. Tak, ako ťažko sme si slobodu v Novembri 89 vybojovali, veľmi ľahko o ňu možeme i prísť. Treba si stále robiť test: „Dnes som slobodný, voľný, bohatý a zdravý, ale zajtra sa to každému z nás môže zvrtnúť,“ pripomína v Ráno Nahlas slovenský ombudsman Róbert DobrovodskýSnaha o privatizáciu politiky straníckymi centrálami. Ťaženie vládnej moci voči mimovládnemu sektoru, médiám i aktívnemu a kritickému občanovi. Ostrakizácia ľudí s inou než heterosexuálnou orientáciou, rozklad niektorých princípov právneho štátu a jeho faktická nedostupnosť pre sociálne najslabších, no a napokon i zvyšujúca sa policajná brutalita.I tak vyzera Slovensko 35 rokov po Novembri 89, ktorý definitívne zmietol režim masívne porušujúci všetky možné občianske i ľudské práva. Medzi požiadavky novembrových námestí preto patrila aj sloboda tlače, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia i ďalšie občianske práva a slobody. Čo z toho sa nám za tie tri desaťročia podarilo reálne naplniť a ideme ešte smerom k uskutočnovaniu záväzkov Novembra a našich ľudských a občianskych práv? Téma pre Verejného ochrancu práv Róberta Dobrovodského.Pozor na trend, ktorý vo svete začína pod názvom „sekuritizácia ľudských práv“ a ktorý je veľmi nebezpečný. Inak povedané, keď pod emóciou atentátov, kríz či pandémií získa vládna moc apetít obmedzovať ľudské práva. Vtedy treba byť naozaj ostražitý, varuje Verejný ochranca právPočúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Dodajme, že rozhovor sme nahrávali v pondelok. Ku košickému prípadu, v ktorom policajt na smrť dobil muža bez domova nám preto ombudsman zaslal stanovisko, v ktorom vyjadril zhrozenie a vyzval k prijatiu preventívnych opatrení na zabránenie krutému a neľudskému zaobchádzaniu. 

„Som rád, že november’89 bol, nenechajme teraz zo seba spraviť ďalšiu guberniu východu“, tvrdí lekár Vladimír Ferianec„Slovensko malo štastie na zahranično-politické smerovanie. A aktuálne ho ešte stále má, kým ho niekto nezavlečie ako ďalšiu guberniu na východ“. Obava, ktorú vyjadruje lekárska osobnosť roka 2024 Vladimír Ferianec. Svojho času „revolučne“ organizoval v Bratislave medikov. November 2024: Gynekológ a pôrodník. Unikátny operáciami detí ešte pred pôrodom v tele matky. S ružinovským tímom robí svetovú vedu bez svetových podmienok, ich vedecké články citujú vo svete. Zástupca stavu, ktorý je aktuálne v revolte voči vládnej moci porušujúcej dohody.Strih. November 1989: Piatak na medicíne, ktorý nestál bokom a rovno animoval adeptov lekárstva k revolte voči komunistickej moci a jej chápadlám, ktoré siahali všade, aj na univerzitnú pôdu. Lekár a pedagóg Vladimír Ferianec. Aký bol November spred 35ich rokov? Aká bola „revolúcia medikov“, za ktorou stál? A čo hovorí na ten 35-ročný dejinný oblúk, ktorý dnes privádza jeho kolegov až k „revolte“ podávania výpovedí? „Som rád, že November’89 bol“, opakuje Vladimír Ferianec. V rozprávaní sa totiž vracia aj k „zásadným formujúcim udalostiam“, ktoré ovplyvnili jeho pohľad na čas pred Novembrom’89. „Skončil som na ústave súdneho lékarstva, kde som robil pitevného zriadenca. To znamená pítevného sanitára. Mal som čersto 18 rokov a vtedy som sa dostal do konfrontácie s ľudským bytím a nebytím.Na hranici medzi Slovenskom a Rakúskom v Petržalke je pomník istému Hartmutovi, ktorého roztrhali na hranici psi československých pohraničiarov. Vy hovoríte, že ste ho mali na pitevnom stole?Áno, bohužiaľ, bola to jedna zo zásadných formujúcich skutočností v mojom živote a významný príklad obludnosti komunistického režimu a jeho reprezentantov. Mladý východný Nemec, 19-ročný Hartmut Tauz, sa zo zúfalstva, pretože mu vo východnom Nemecku neumožnili študovať hudbu, pokúsil prekročiť hranice v Petržalke. Tam ho dobehla svorka, respektíve dvojica, tzv. samostatne útočiacich psov (supy). Spôsobili mu tak vážne zranenia, že hoci ešte žil, keď ho pohraničiari dotiahli na strážnu stanicu, tam mu neposkytli žiadnu pomoc a ešte sa k nemu správali brutálne. Následkom toho zomrel. Jeho telo sa potom ocitlo na Ústave súdneho lekárstva. Samozrejme, o takýchto veciach sa nehovorilo, tak ako o mnohých iných, s ktorými som bol, ako 18-ročný, konfrontovaný. Skonal a bol obeťou svojho sna?Proste položil život za slobodu. Inak to nemôžeme nazvať. Aj to je obraz doby pred Novembrom bezpochyby. Ale takýchto osudov bolo strašne veľa, len sa o nich nevedelo.Mali ste ďalšie také prípady na pitevom stole?Nie. Ale boli to iné situácie zúfalých ľudí, zúfalé situácie, ktoré boli priamo alebo nepriamo aj režimom spôsobené.(..)Som rád, že November’89 sa uskutočnil. A nielen v mojom živote, ale vôbec pre všetkých občanov tohto štátu. Aj tých, ktorí ho zatracujú, znevažujú a majú snahu ho dezinterpretovať. Aj pre tých, ktorí si ho nevšimli alebo v tom čase kachličkovali kúpeľne či vykonávali podobné záležitosti. Alebo ako dobrí a oddaní súdruhovia mali vtedy ambície ho zvrátiť. Vďaka nemu vyprofitovali. A vďaka nemu sa v súčasnosti majú tak, ako sa majú.A napriek tomu hovoríte, že ste rád, že sa udial?Áno, som rád, že sa udial. Na druhej strane si nemyslím, že ľudia by mali ďalej žiť v bublinách. Vytvárať si svoje mikrosvety, pretože voľby nedopadli tak, ako si predstavovali. Taktiež si nemyslím, že dobrá cesta je, že každý si bude robiť, čo chce. To proste neprichádza do úvahy. Každý musí mať svoje miesto a...

Inštitúcie treba brániť, a to aj zvnútra. Tí, čo dnes ostávajú vo verejných inštitúciách, nie sú kolaboranti. Kým niekto nemusí robiť niečo proti svojmu presvedčeniu, tak prečo by mal odchádzať a vládnej moci to tak uľahčovať, hovorí bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. Zoberme si to slovenské národne späť od tých, ktorí sa ho dnes skúšajú sprivatizovať, dodáva.Od Ladislava Chudíka až po Martinu Šimkovičovú. Takto vyzeral personalizovaný oblúk riadenia slovenskej kultúry za uplynulých 35 rokov od pádu bývalého nedemokratického režimu, ktorého výročie – stelesnené Novembrom 89, si práve v týchto dňoch pripomíname.Od vízíí o slobodnej, otvorenej občianskej spoločnosti a nášho návratu do civilizovanej Európy až po slová aktuálnej ministerky o národne čistej kultúre pretože "kultúra slovenského ľudu má byť predsa slovenská a žiadna iná," upresňuje súčasná šéfka rezortu, ktorý kedysi - v zdanlivo iných časoch, viedli aj takí ľudia ako Ladislav Novomestský, Miroslav Válek - no napríklad i Vasil Biľak.Okrem mrazivých predstáv o akejsi čistej kultúre a radikálnom odmietaní dúhovej komunity – i celého jej umenia, však zatiaľ môžeme v tomto rezorte vidieť iba snahy o výrazné personálne čistky, ako i masívny odpor veľkej časti kultúrnej obce voči aktuálnej vládnej moci. Jedným zo symbolov týchto personálnych rošád – ako i odporu voči nim, je i dnes už bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá."Zatiaľ sme počuli, čo všetko sa im nepáči a jediné, čo chýbalo, bola vlajka. Čiže jediné, čo by nám chceli priniesť je stožiar s vlajkou. To je aký kultúrny statok? Nemajú čo iné priniesť. Toto sú len neustále výkriky do tmy. Toto je automatické písanie a prúd vedomia. Surrealizmus. Máme to tu." Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Natáčanie rysa je najmä o čakaní, ukázal sa nám aj po 87 dňoch“, rozpráva Jakub Mrocek, ktorý pripravuje jedinečný dokument o „neviditeľnom strážcovi“ našich lesov, ako hovorí o rysovi. „Štyri roky. 570 dní v teréne. Stovky nocí pod holým nebom. A jeden fascinujúci tvor, ktorý nás naučil vidieť svet novými očami.“Alebo:„Keď som pred rokmi sníval, že raz zbadám v prírode rysa, ani vo sne mi nenapadlo, že raz o nich budem robiť film.“ A do tretice: „Predstavujeme vám príbeh o tajomnom strážcovi našich lesov.“Toľko úryvky zo záznamov, ktoré zachytávajú proces, v ktorom sa sen premieňa na skutočnosť. Na Slovensku vznika dokument o divej šelme, na ktorom sa podieľajú aj špičkoví tvorcovia z britskej BBC. Dokument, ktorý ale nemá byť len filmom o tejto divej šelme. Ale aj príbehom o objavovaní paralel medzi človekom a prírodou, o prekonávaní vlastných hraníc. A o kráse, ktorú môžeme stratiť, ak ju prestaneme chrániť. Aspoň tak o ňom píšu tvorcovia. Čomu sa môžeme naučiť od neviditeľného strážcu našich lesov? Fotograf prírody a duša projektu Jakub Mrocek to formuluje až do vety: Mysli ako rys! Nuž dajme sa poučiť.Najprv je potrebné ho zachytiť. Na to slúži technika – kamera a fotoaparát v rukách Jabuka Mroceka a Lukáša Holáska, ktorí stoja za rodiacim sa dokumentom. Doteraz sa im podarilo zachytiť približne štyri hodiny filmového záznamu zo stretnutia s rysmi. A hoci sa to zdá málo, výpovedný je fakt, že z hodín a dní čakania sú niekedy len minúty záberov. „Striedame sa v päťdňových intervaloch pri sledovaní a výsledkom je niekedy dvadsaťsekundové stretnutie s rysom. Tragédiou je, keď sa záber nepodarí“, opisuje Jakub Mrocek. Cenný zdrojom je sieť 130 fotopascí. „Je to pre nás sieť predĺžených očí a uší v teréne“, hovorí Jakub. „Prečo ten názov - Mysli ako rys, pýtam sa. „Keď sa ocitneme na novom mieste, snažíme sa správať ako on. Kam by šiel, čo by robil… Postupne sa mi stal inšpiráciou. Je samotár, no vie byť aj hravým spoločníkom a pomocníkom pri mláďatách“, hovorí Jakub. „Rovnako po celodennej práci, aby prežil, si vie vychutnať okolie alebo sa zastaviť“, pokračuje. „Rovnako je flexibilný a prispôsobuje sa podmienkam, v ktorých žije“.Natáčanie vo voľnej prírode filmárov vystavuje aj hodinám v tichu a samote, keď striehnu na rysa. A je to čas, keď sú vystavení situáciám, keď je človek len sám so sebou. „Zrazu ten zhon vonkajšieho sveta utíchne, čas sa stane relatívnym a veľké časové plochy sa zrazu zlejú do čohosi jednoliateho. A prvotný pocit poriešiť ešte nedoriešené v práci, či inde zrazu odíde a vy ste vystavení okolitej scenérii, v ktorej by ste chceli zostať…“. Jakub Mrocek hovorí, že mu to pomáha aj v „efektivite“ v práci. „Mám čas sa tam upokojiť a premyslieť si veci a potom za dva dni urobím toľko, čo predtým za týždeň“. A aj jeho vzťahy podľa jeho slov nadobúdajú nový rozmer. „Viac sa na seba tešíme“, vysvetľuje. „Odporúčam takúto samotu“, hovorí. „Nemusíte ísť mrznúť niekam do lesa, ale ak sa viete stíšiť hoc len na pár hodín, môžu sa vám objaviť nové perspektívy“, formuluje svoju skúsenosť. Do projektu sa im podarilo prizvať aj zvučné mená zo sveta prirodopisných dokumentov. Napríklad britskú scenáristku Seu Western, ktorá má za sebou stovku titulov, medzi nimi Noc na zemi (Night on Earth, Netflix) či Planéta zem (Planet Earth, BBC). S premiérou sa počíta na jeseň 2026. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vojna s Ruskom nebude, ak bude Európa na takúto vojnu pripravená. Tá vojna je tým pravdepodobnejšia, čím je Európa slabšia. Je preto najvyšší čas, aby Európa dospela a bezpečnostne sa zobudila, hovorí v reakcií na príchod Donalda Trumpa do Bieleho domu bývalý poslanec a človek, čo stál i za našich členstvom v NATO František Šebej.Do Bieleho domu - teda prakticky najmocnejšieho úradu na planéte, mieri Donald Trump. Muž plný nevypočitateľných reakcií, meniacich sa nálad, osobnej ješitnosti, ľahkovážnych no nesplnených sľubov, kupeckej mentality, ale aj kampane plnej lží a hesiel, ktoré si vzájomne odporujú a ktoré bude zrejme nemožné naplniť. Úradu prezidenta sa pritom ujíma v časoch mimoriadne nestabilnej a turbulentnej geopolitickej situácie prakticky na celej planéte. Rusko už vyše dvoch rokov pokračuje vo svojej brutálnej a krvavej agresií na Ukrajine, na Blízkom východe čoraz viac eskaluje konflikt medzi Iránom a Izraelom, mení sa situácia i v Afrike no a Taiwan v obavách čaká, či sa v tejto dobe plnej rastúcej agresivity a konfrontácie neprebudí napokon i čínsky drak.Budúci americký prezident pritom sľubuje ukončiť ruskú agresiu na Ukrajine za 24 hodín, vyhráža sa vysokými clami nielen Čine, ale aj svojim európskym spojencom a jeho kľúčovým heslom je Amerika na prvom mieste, čo nápadne pripomína nielen národný protekcionizmus, ale aj éry amerického izolacionizmu.Európa je pritom síce stále ekonomickou veľmocou, bez amerického bezpečnostného - a to i jadrového dáždnika v rámci NATO, je však v bezpečnostnej oblasti iba akýmsi papierovým drakom. Donald Trump pritom v minulosti už opakovane spochybnil účelnosť Severoatlantickej aliancie a dokonca i ochotu USA angažovať sa v prípade napadnutia niektorého spojenca.Na samotnej hranici nášho kontinentu pritom stojí útočiaca ruská armáda no a verejne deklarované plány vládcu Kremľa - Putina, sa pritom opakovane neobmedzovali iba na Ukrajinu, ale poškuľovali i po akejsi obnove rozpadnutého Sovietskeho zväzu.Aká bude zahraničná politika Spojených štátov s prezidentom Trumpom? Akú stratégiu zvolí nový prezident USA v prípade ruskej agresie na Ukrajine a prečo môže byť Trump pre Putina tvrdším orieškom než Harrisová? Je reálne, že sa Amerika stiahne z NATO a čo bude musieť urobiť Európa pre svoju vlastnú bezpečnosť? Aká je vlastne budúcnosť Severoatlantickej aliancie s lídrami ako Trump, ale aj Orbán či Fico? No a napokon, bude svet s Trumpom v Bielom dome nebezpečnejším miestom pre život?Témy Rána Nahlas s bývalým predsedom zahraničného výboru NR SR exposlancom Františkom Šebejom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Moja najväčšia obava je o demokratické inštitúcie v Spojených štátoch. Viacerí sa obávajú revanšu voči ministerstvu spravodlivosti, voči tým, ktorí sa snažili vyšetriť kauzy Donalda Trumpa“. Pohľad na výsledky prezidentských volieb optikou Miroslava Wlachovského, niekdajšieho šéfa slovenskej diplomacie.Zemetrasenie na politickej scéne, historický návrat ale i šok či pochmúrne vyhliadky – niektoré z komentárov na výsledok supervolebného utorka v Spojených štátoch. A je ním Donald Trump ako staronový obyvateľ Bieleho domu a teda prezident; A senát a snemovňa reprezentantov v rukách jeho republikánov. Čo bude znamenať to jeho „opravím“, s ktorým vyhral voľby, v ktorých pôvodne „na tesno“ súperil s demokratkou Kamalou Harrrisovou, ktorá bola v záskoku za Joea Bidena.Čo je jeho voľba za správu pre svet a Slovensko v ňom? Téma pre Miroslava Wlachovského, niekdajšieho prvého muža našej diplomacie, ktorý si prešiel aj ambásadou vo Washingtone v pozícii šéfa politickej sekcie, či zástupcu misie. „Moja najväčšia obava je o demokratické inštitúcie v Spojených štátoch. Viacerí sa obávajú revanšu voči ministerstvu spravodlivosti, voči tým, ktorí sa snažili vyšetriť kauzy Donalda Trumpa“, tvrdí. Na otázku prečo vyhral, Wlachovský upriamuje pozornosť na jeho akcent na ekonomiku a domácu politiku. „To jeho Amerika first v novom šate bolo zaodeté do toho, že zníži infláciu, ako vytvorí lepšie podnikateľské prostredie“. Za najväčšiu chybu jeho rivalky Kamaly Harrisovej Wlachovský označil fakt, že „viac rozprávala o Trumpovi ako o tom, čo bude robiť sama. To nestačilo“. „Neprestane ma udivovať, že krajina s takmer 350 miliónmi obyvateľov, ktorá je lídrom slobodného sveta a jediná superveľmoc, vygeneruje do volieb na najvyššiu exekutívnu funkciu dvoch ľudí, ktorí sú pred osemdesiatkou“, konštatuje exminister. Poukazuje pritom na fakt, že s Donaldom Trumpom, ktorý má 78 rokov, pôvodne súperil Joe Biden, ktorý bude mať o pár dní 82 rokov. Keby svoje sily odhadol skôr, z demokratických primáriek mohol podľa Wlachovského vzísť silnejší protikandidát Donalda Trumpa. „Tomu mal pomôcť aj „mobilizačný poteciál“ pokusu o atentát, pri ktorom mu zranili ucho“, dodáva Wlachovský. Očakáva, že Trump bude „protekcionisticky“ pristupovať k domácemu trhu, k americkým pracovným miestam. „Zavedie clá na mnohé produkty či už z Číny alebo z Európy. Neviem, či toto je dobrá správa pre Európu a pre Slovensko v nej, ktoré sa orientuje najmä na vývoz automobilov“, vyjadruje svoje obavy Wlachovský. XxxxZnížim dane, využijem ropu, uzavriem hranice. To sú slová z Trumpovho prvého príhovoru, keď už bolo jasné, že voľby vyhral...... a nastane zlatý vek Ameriky...Nakoľko - ako poznáme Donalda Trumpa s jeho nevyspytateľnosťou - nakoľko to môže byť program pre jeho domácu politiku?Takto, Donald Trump je šouman. Je television personality, ako to o ňom hovoria. Má dar zaujať. A rozprávať. A niekedy až bezbreho. Ale základné presvedčenia, ktoré sa týkajú podnikania a bazálnej ekonomiky, on má v sebe.Je známy milionár a podnikateľ.Niektorí tvrdia, že keby peniaze, čo mu zveril otec, dal do banky, tak je možno bohatší, ako je dnes, lebo zase až tak úplne úspešný vždy nebol. Bolo tam aj niekoľko bankrotov. Chcem ale povedať, že on sa naozaj zameriava na tú ekonomickú a biznisovú stránku. Napísal aj knihu s titulom Art of deal, umenie zjednať alebo vyjednať. V nej sa dá veľa pochopiť z jeho videnia, pretože on je jeden z mála amerických prezidentov, ktorí nemali predcházajúcu politickú či vojenskú skúsenosť. Prišiel s backgroundom podnikateľa a veľa z tých reakcií, ktoré vidíme, sú vyslovene...

Nočné sanitky bez lekárov či urgentní zdravotníci iba so 180 hodinovým kurzom. Naozaj je toto cesta ako zvýšiť kvalitu a dostupnosť zdravotnej starostlivosti? Reforma Záchrannej zdravotnej starostlivosti – teda ľudovo sanitiek, vyvoláva veľké obavy. Jej spoluautori kritiku odmietajú a v exkluzívnom rozhovore pre Aktuality tvrdia, že do systému nepôjde ani o euro menej. Podľa nich sa peniaze i lekári využíjú efektívnejšie.Reforma záchrannej zdravotnej služby, ktorá vstúpi do platnosti od začiatku nového roka prináša veľa vážnych zmien vo fungovaní tejto doslova život zachraňujúcej časti našej medicíny. zároveň vyvoláva aj veľa rovnako tak vážnych a zásadných otáznikov no i pochybností. Ordinačné hodiny pre sanitky, teda nočné sanitky bez lekárov alebo záchranári, ktorí prešli iba 180 hodinovým certifikovaným kurzom. Je toto naozaj to, čo zdvihne kvalitu i dostupnosť záchrannej zdravotnej služby alebo tomu bude práve naopak? „Reforma rozhodne nepovedie k zvýšeniu dostupnosti a ani kvality starostlivosti o pacienta. Kvalita pôjde dole a tvrdíme, že v niektorých prípadoch to pôjde až na úkor ohrozenia zdravia a možno i života pacienta,“ tvrdil v nedávnom rozhovore pre Aktuality priamo prezident Asociácie Asociácie záchrannej zdravotnej služby a dlhoročný záchranár Matej Polák. Spoluautori reformy však tieto pochybnosti ostro odmietajú a za zmenami si i napriek kritike naďalej stoja. Podľa nich je dnes problémom rastúci trend výjazdov, ktoré nie sú pre sanitky určené, zneužívanie Záchrannej služby volajúcimi, ale aj malá efektivita využitia kvalifikovaných lekárov. Ako teda budú vyzerať ordinačné hodiny pre tento urgentný, život zachraňujúci typ medicíny a prečo prídeme v noci o lekárov v sanitkách? Naozaj stačí pre záchranára 180 hodinový – čo ako dobre certifikovaný, kurz? Ako bude vyzerať nová sieť pre záchranky a napokon, neskrýva sa za tým všetkým iba obyčajná snaha ušetriť na úkor pacientov či prekryť nedostatok kvalifikovaných lekárov?Dnešné Ráno Nahlas s Hlavným lekárom Záchrannej zdravotnej služby Jozefom Karašom a projektovým manažérom reformy Gastonom Ivanovom.Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

„Domnievam sa, že z pohľadu vlády Slovenskej republiky by istá preferencia, hoci asi aj krátkozraká, mohla byť v podobe prezidenta Trumpa. Môže tam byť istá preferencia silového štýlu politiky“. Pohľad na prezidentské voľby v Spojených štátoch optikou bezpečnostného analytika Mateja Kandríka z Adapt Institute.Exprezident Republikánov, ktorý vyprovokoval až krvavý útok na Kapitol, verzus viceprezidentka, ktorá zachraňuje Demokratov – po tom, ako neodhadli sily Joe-a Bidena. Exprezident, ktorý Putina nazýva priateľom, no rovnako, že by neváhal zaútočiť priamo do srdca Moskvy, ak by tá „šla po Ukrajine“, verzus viceprezidentka s deklarovanou podporou Zelenského. Vyše tristo miliónov Američanov si už v horizonte hodín vyberie svoju budúcnosť personifikovanú v postave nového prezidenta. Na výsledky týchto v poradí už 60tych prezidentských volieb však čaká aj svet – vzhľadom na to, že sú v čase Putinovej vojny na Ukrajine, či Netanjahuovho krvavého tiahnutia voči militantom Hamasu a Hizballáhu s rozkolísanou bezpečnostnou situáciou v širšom regióne. Čo čaká svet a s ním aj Slovensko s Donaldom Trumpom a čo s Kamalou Harrisovou? Téma pre bezpečnostného analytika Mateja Kandríka z Adapt Institute, ktorý sa čerstvo vrátil z volebnej Ameriky. „Význam Spojených štátov v dnešnom svete je enormný. Ide o superveľmoc, ktorej vplyv, záujmy, spojenectvá, ale aj nepriateľstvá majú globálny rozsah. Spojené štáty sú významným hráčom v každej časti sveta“, hovorí Kandrík. „Preto sú poctivo sledované, študované, analyzované prakticky úplne všade“, dopĺňa. Predvolebné prieskumy hovoria, že výsledky budú tesné. A podľa Kandríka tesný výsledok nahráva stratégii ich spochybnenia Donaldom Trumpom. „Vidíme to už teraz, kandidát Trump hovorí, že voľby mu môžu byť ukradnuté. Opakuje tak svoj naratív z posledných volieb, kedy to skončilo tragicky, útokom na Kapitol“, dopĺňa analytik Adapt Institute. Ak by vyhral Donald Trump Kandrík predpokladá jeho tlak na ukončenie vojny na Ukrajine, otázkou však stále zostáva ako. V prípade Blízkeho východu zas očakáva podporu tvrdej línie izraelského premiéra Benjamina Netanjahua. „Nepotešili by sa mu v Teheráne“, tvrdí analytik. V prípade víťazstva Kamaly Harris Matej Kandrík hovorí o kontinuite Bidenovej administratívy vo všetkých oblastiach. A teda podporu Ukrajine. „Od Kamaly Harris nemáme žiadne špecifické vyjadrenia a konkrétne predstavy, ako by pomoc Kyjevu mala ďalej vyzerať“. A v prípade Izraela dôraz na vyváženejšiu vojenskú operáciu a zabezpečenie humanitárnej pomoci postihnutým týmto konfliktom.Matej Kandrík však upozorňuje, že nech vyhrá voľby v USA ktorýkoľvek kandidát, vždy bude korigovaný kongresom. „Americký prezident nie je suverénom, nie je diktátorom a bude v mnohom záležať aj od povolebného zloženia kongresu“, hovorí.Prezidentské voľby v USA však podľa analytika nevyhráva zahraničná politika, ale témy tej domácej. xxx„Nepozerajme sa len na osoby politických lídrov. Videli sme to v USA koniec koncov aj pomerne nedávno, keď sme čakali takmer pol roka na schválenie balíčka pomoci Ukrajine, ktorý vtedy blokoval kongres. O zložení kongresu sa bude tiež rozhodovať v týchto voľbách. Zastúpenie republikánov a demokratov v ňom do veľkej miery určí, ako bude tá politika vyzerať. Americký prezident - nech je ním ktokoľvek - nie je suverénom, nie je diktátorom a bude v mnohom záležať aj od povolebného zloženia kongresu. Čiže inak povedané, nech je Donald Trump akýkoľvek, nemôže si robiť, čo chce. Je viazaný samotným kongresom.Presne tak. Uvediem konkrétny príklad. Veľa sa hovorilo a špekuloval o tom, že by Donald Trump mohol nariadiť vystúpenie Spojených štátov z NATO. No nie je to právne možné. Práve kvôli tomu, že rozviazanie...

Najdôležitejšie veci v mojom živote boli tie, ktoré ma najviac boleli a mojim najväčším zápasom bolo, prijať tú bolesť a nazatvárať pred ňou oči. Keď ju do seba integruješ, ona nezmizne, ale stane sa tvojou súčasťou. Pretože je dôležité aby sme boli ochotní do seba integrovať aj pravdu o našej bezmocnosti a krehkosti, hovorí kazateľ Daniel Pastirčák.Tam kde som ja, nie je smrť a kde je smrť, tam nie som ja. To hovorili kedysi dávno už antickí stoici a ako k tomu oveľa neskôr dodáva alžbetínsky básnik John Donne: „Krátké zdriemnutie, k věčnosti vstaneme, smrti nebude – a smrť zahynie."Napriek týmto ubezpečeniam je však smrť tou najzákladnejšou konštantou našej existencie, vymedzuje všetky naše plány i ambície a vedomím vlastnej smrteľnosti meriame aj všetky naše nádeje i obavy. Neunikne jej nik, no často nás oveľa viac straší – a aj bolí, nie vedomie našej vlastnej smrteľnosti, ale straty, ktoré nám prináša smrť našich blízkych, no nielen blízkych, veď napokon: „Nik nie je ostrovom samým pre seba a smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva. Preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe “Dnešné Ráno Nahlas bude o smrti a o tom, ako prijať vedomie vlastnej pominuteľnosti, ale bude i o stratách, ktoré nám smrť prináša, ktorými nás samých umenšuje – no paradoxne i posilňuje a napokon, bude aj o smútku, ako prirodzenej súčasti nášho ľudského ja. S kazeteľom Cirkvi bratskej a básnikom Danielom Pastirčákom.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši Braňo Dobšinský.No a na záver vás ešte pozývame k novému seriálu Aktualít pod názvom: „Tvárou v tvár smútku." Prečítať si v ňom môžete o neľahkých osudoch ľudí, ktorí prišli o svojho blízkeho, ale odborníci vám v ňom poradia, ako sa vyrovnať so stratami. Chýbať nebudú ani reportáže z originálnych cintorínov na Slovensku a inšpiratívne rozhovory s tými, ktorí odprevádzajú ľudí na druhý svet.

„Aby nežila uzavretá vo svojej bubline, odtrhnutá od reality. Synoda je ďalšou časťou cesty, ako cirkev čo najviac priblížiť k tomu, čím žije človek“, hovorí cirkevný analytik Imrich Gazda.Ako byť živým spoločenstvom, ktoré dáva chuť spoločnostiam aj v 21. storočí? Ako prinavrátiť dôveru, ktorú strhla pliaga sexuálneho zneužívania rovno kňazmi? Ako premeniť štruktúry, aby stáli nohami pevne na zemi a stali sa prístupné nielen laikom, ale i ženám? Ako zahodiť triumfalizmus a vymeniť ho za službu posledným? Ako byť znamením Neznámeho s veľkým N, ktorý má dať zmysel rovno dejinám? Vo Vatikáne sa po troch rokoch skončil Františkov synodálny proces, či inak hľadanie odpovede na otázku: Ako ďalej? Po tom, ako sa nad ňou od októbra 2021 zamýšľali jednotlivé spoločenstvá najprv na miestnej, neskôr národnej, potom na kontinentálnej úrovni. Ako neskôr poslali svoje vízie a pripomienky do vatikánskeho ústredia a rozdebatovali ich kardináli a biskupi celého sveta na jeseň 2023. Október 2024 vo Vatikáne bol časopriestorom, aby ich dotiahli do programu, ako na to. A pri tom už boli okrem duchovných aj laici i ženy. Z vôle pápeža Františka. Aké úlohy teda stoja pred vyše miliardovým spoločenstvom katolíkov, ktorých je v Európe stále menej? Čo môže priniesť dôraz na väčšiu decentralizáciu? Prečo sa odložila otázka diakonie žien? A čo so sebou nesie Františkovo odporúčanie – „nebojte sa zašpiniť si ruky v službe“?Téma pre cirkevného analytika Imricha Gazdu z portálu Postoj. „Synoda o synodalite je ďalšou časťou cesty, ako cirkev čo najviac priblížiť k tomu, čím žije človek. Aby nežila uzavretá vo svojej bubline, odtrhnutá od reality“, vysvetľuje Gazda.Pripomienky zo Slovenska pritom tú odtrhnutosť pomenovali ako „nedostupnosť biskupov“ či ich „jednosmernú komunikáciu“. Nemáme tu podľa nich rovnako dostatočne rozvinuté schopnosti aktívneho počúvania a vedenia dialógu; „je tu nechuť počúvať“, „neschopnosť prijímať konštruktívnu kritiku“, nedostatok „kritického myslenia“. Ale i fakt, že slovenskí katolíci nevedia „formulovať svoje túžby“. Prekvapivo aj zo slovenského prostredia smerovala do Vatikánu požiadavka, či by službu diakona (čo je prvý stupeň služobného kňazstva) nemali zastávať aj ženy. „Túto tému máme spojenú skôr so západom, ako požiadavku skôr liberálnejších miestnych cirkví vo Francúzsku či Nemecku“, reaguje Gazda, no poukazuje, že je obsahom i pripomienok zo Slovenska. Aktuálna synoda nechala tému „diakonátu žien“ bez záveru s odkazom na ďalšie štúdium problému. Záverečný dokument však konštatuje, že „neexistujú dôvody, ktoré by bránili ženám zastávať vedúce úlohy v cirkvi“. Imrich Gazda konštatuje, že „slovenská cirkev ja na ženách závislá“. Sú podľa neho neraz jej motorom. „V prvom rade ženy potrebujú byť v cirkvi docenené“, hovorí. Upozorňuje, že v horizonte dvoch až troch dekád môžeme byť aj na Slovensku svedkami toho, že katolíci budú vo farnostiach odkázaní nie na slovenských, či poľských kňazov, ale na duchovných z Afriky či Ázie. Napovedajú to trendy záujmu o kňazskú službu v jednotlivých krajinách i fakt, že Európa podľa štatistík na rozdiel od iných svetadielov „kresťansky“ stagnuje a početne sa zmenšuje. Františkovým dedičstvom bude podľa Imricha Gazdu aj ťah na decentralizáciu či deklerikalizáciu. „Klerikalizácia je podľa Františka najväčšia choroba cirkvi. Hovorí dokonca, že je väčším hriechom ako zhýralí renesanční pápeži“. Je táto synoda úspechom či nevyužitou šancou? „Je dôležité, že sa o problémoch začalo otvorene rozprávať, to vidím ako úspech. Za čiastočný neúspech považujem fakt, že samotný koncept synodality zostáva pre mnohých vzdialený, nezrozumiteľný, neznámy“, hodnotí Imrich Gazda. Dodáva pritom, že neúspechom by bolo, keby závery synody zostali len na...

Mladí zdravotníci odchádzajú zo Slovenska aj preto, že sa u nás z pozície funkcií k zdravotníctvu vyjadrujú ľudia ako Peter Kotlár, hodnotí poslanec za KDH a záchranár František Majerský. Zodpovedá za to premiér, ktorý musí vyhovieť aj Kotlárovi, aby si udržal tesnú väčšinu v parlamente. Opozičný poslanec paradoxne podporuje reformu sanitiek. V rozhovore pre podcast Ráno Nahlas sa sťažuje, že parlament rieši zástupné témy miesto skutočných problémov.V rozhovore s Františkom Majerským sa dozviete aj to, či podporuje požiadavky lekárskych odborárov a aká vážna je aktuálna kríza slovenského zdravotníctva.Moderuje Peter Hanák.

„Ak má transakčná daň štátu priniesť 700 miliónov a z toho nejaké tri milióny majú ísť od mimovládneho sektora, príde mi to nedomyslené“, tvrdí Jana Žišková zo Slovenskej katolíckej charity, ktorá chodí na rokovania so štátom aj v zastúpení ďalších mimovládnych organizácií. „Budeme na vás myslieť, budeme vás „výnimkovať“ – sľuby a prísľuby, ktoré zostali sľubmi a prísľubmi. Tzv. transakčná daň prešla nielen parlamentom, svojim podpisom ju odobril aj prezident. Napriek tomu, že do ich uší zaznievali obavy mimovládneho sektora.Jej vyrúbenie sa dotkne najviac zraniteľných: starých ľudí, rodín a detí z podporných zariadení, či hospicov, ako zaznievalo. „Prídeme o sumu, ktorý by nám pokryla celodennú stravu pre tridsať chorých bez domova na tri mesiace“ – vypočítalo Depaul Slovensko. A najväčší neverejný poskytovateľ sociálnych služieb – Slovenská katolícka charita hovorí, že na pomoc odkázaným bude mať menej o 135-tisíc a neraz pritom nahrádza úlohu samotného štátu!Príde na slová prezidenta o novele, ktorá by odstránila „nezamýšľané dôsledky novej dane“? A čo ak nie? Téma pre Janu Žiškovú z Charity, ktorá aj v zastúpení ďalších z mimovládneho sektora rokuje s predstaviteľmi štátu. Črtá sa nádej na odstránenie tejto „nespravodlivosti“, ako označujú novú transakčnú daň…?„Nám sa ukazuje, že dopady konsolidácie budú znášať najzraniteľnejší“, hovorí Žišková. Slovenská katolícka charita vypočítala, že ak by to tak nakoniec aj bolo, jej klienti a najmä seniori a znevýhodnení by prišli o vyše 9600 hodín opatrovateľskej služby. Alebo by distribuovali o deväť tisíc menej potravinových balíkov, ktoré smerujú aj k rodinám s deťmi. A tie s viacnásobným zdravotným znevýhodnením by prišli v jej zariadeniach o 1901 dní komplexnej starostlivosti. Charita by rovnako musela odmietnuť podporu pre 13 500 prenocovaní v nocľahárňach. Alebo 3 412 dní starostlivosti o starších ľudí v zariadeniach pre seniorov. Na približne sedemstomiliónovom výnose transakčnej dane sa pritom podľa Jany Žiškovej bude mimovládny sektor podieľať maximálne tromi miliónmi. Ide tak o necelé pol percento spomínaných úspor. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Politika „hrubých čiar" bola chybou, na ktorú dodnes doplácame, tvrdí jedna z kľúčových postáv Novembra 89 Martin Bútora. K odkazu novembrových námestí sa však podľa neho najautentickejšie prihlásime tým, že to s touto krajinou nevzdáme. „Nevzdávať sa! Nevzdávať sa a postaviť sa proti tomu," odkazuje Bútora.O pár dní si pripomenieme 35. výročie Novembra 89. V ostatnej dobe sa však táto krajina akoby vydala cestou popierania jeho odkazu.„Vzhľadom k tomu, o čo sa usiloval November 89, čo ponúkal a čo priniesol, tak dnes je to presne na opačnom póle. Ak to bola Nežná revolúcia, tak toto je rétoricky veľmi tvrdá kontrarevolúcia a to kontrarevolúcia, ktorá sa vo viacerých oblastiach prejavuje veľmi konkrétnymi krokmi na potlačenie slobody, kompetentnosti, demokracie a ktorá vedie až k ohrozeniu fungovania štátu," hovorí jedna z kľúčových postáv slovenského Novembra 89 Martin Bútora.Z mimovládok, kritických médií a dokonca i z angažovaných občanov sa stávajú nepriatelia vlády. Vláda sa začína identifikovať so štátom a pre iné – než provládne hodnoty, akoby už v spoločnosti prestávalo byť miesto. Napokon, slová premiéra o hrádzi voči myšlienkam, ktoré vyznávajú desiatky tisíc občanov tejto krajiny hovoria samé za seba. Slovník voči opozičným postojom skĺzava do vulgárneho normalizačného škandalizovania, no a boj voči niektorým menšinám začína až nápadne pripomínať inkvizičné praktiky.Aký je teda dnešný pohľad spoluzakladateľa VPN a poradcu Václava Havla na politiku „hrubých čiar," ktorú zvolila aj garnitúra, ktorá sa dostala k moci v Novembri 89?„To považujem za chybu a nedostatočnú zodpovednosť voči vyrovnaniu sa s minulosťou a zločinmi napríklad stalinizmu či normalizácie. Nemecko sa s tým nejakým spôsobom vyrovnalo, my sme sa s tým vyrovnať nestihli. Nepodarilo sa to a na to doplácame,“ tvrdí Bútora.Vek 35 rokov je pritom v živote človeka vekom zrelosti, v živote krajiny je to však iba krátky okamih. Bol teda November 89 len štastným oknom našich dejín, nie pevným základom našej cesty k slobode a demokracií? Vraciame sa späť v čase a ako sa postaviť – tu a teraz, za hodnoty novembrových námestí?„Teraz sme v takom období, že proti tomu všetkému, čo sa teraz deje, je možné, nutné a zmysluplné aby rôzne poprepájané politické, občianske, expertné, vzdelávacie a ďalšie komunity si dali ako svoje heslo: My sme tí, ktorí sme tu ostali a ktorí sa nebudeme vzdávať, pretože my s touto krajinou ešte stále chceme niečo urobiť," hovorí o aktuálnom odkaze Novembra 89 jeden z mužov Nežnej revolúcie Martin Bútora. „Ak sa nebudeme starať my, prenecháme starosť o krajinu tým, ktorí nemusia byť priatelia demokracie a krajina bude vyzerať podľa ich predstáv,“ dodáva. „Nevzdávať sa! Nevzdávať sa a postaviť sa proti tomu tam, kde má človek presvedčenie, že sa pokúsi ostať v svojej inštitúcií pretože tam ešte môže niečo prospešné urobiť. Tam treba vydržať a postaviť sa na odpor. No a tam kde to nie je možné, treba proste odisť, ale treba dávať najavo svoj vzdor. Tých prostredí je veľa a budú pribúdať. No a treba si všímať a starať sa aj o druhých, ktorí sa o niečo také pokúšajú. No a napokon, ak ide o generáciu, ktorá už má deti, tak sa treba viac snažiť o to, aby nemali tie hlboké diery v pamäti," uzatvára Martin Bútora.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.