„Mám pocit, že pri moci máme ľudí, ktorí si riešia osobné traumy. Je neskutočné, že niečo také vôbec pripustíme a nie sme v uliciach“, hovorí Milan Olekšák, odvolaný šéf Národného parku Slovenský kras a čerstvý nositeľ ocenenie Biela vrana.

Národný park Slovenský kras previedol náročným procesom zonácie, na jeho konci so štvrtinou územia v kategórii bezzásahová a teda viac chránená a ponechaná zákonom prírody. Do života uviedol reformu národných parkov.

Keď od neho z ministerstva žiadali prepúšťať aj potrebných ľudí z terénu, nezakryte poukázal, kde by sa malo začať šetriť už v samotnom rezorte – na troch štátnych tajomníkoch: Kuffovcov junior a senior a Gabriele Matečnej. 

Nenasledovalo nič iné, ako jeho odvolanie. Ministerským prostredím, ktoré neváhalo za šéfa iného národného parku vymenovať pytliaka!

Rada Bielej vrany v tom zhliadla „odvážny občiansky čin“ „vzácneho človeka, ktorý bráni pravdu, spravodlivosť a verejný záujem“. 

A k to ním je? 

Odvolaný šéf Národného parku Slovenský kras Milan Olekšák. 

Dnešné RánoNahlas tak bude aj o občianskej odvahe voči reprezentantom štátu paradoxne aj 35 rokov od Nežnej revolúcie. 

Čo vám to napadlo pri požiadavke racionalizovať či šetriť prepúšťaním upozorniť rovno na nadstav v štátnej správe rovno na pozíciách štátnych tajomníkov v rezorte životného prostredia?

Príde mi to úplne logické. 

Myslel som, že ide o spravodlivý hnev. Čiže nie hnev, ale logika…

Ak niekto vo výkonnej moci príde s tézou, že je potrebné šetrenie v rámci služieb štátu a týka sa to aj ochrany prírody, je logické, že začne od seba. Mne to príde úplne logické, pretože politici, ktorí vykonávajú výkonnú moc, slúžia všetkým občanom a mali by ísť príkladom. To znamená naozaj ten šok z tretieho štátneho tajomníka, pretože nejde len o štátneho tajomníka. Ten štátny tajomník má okolo seba celý tím ľudí. Príde mi to úplne logické, treba začať od vrchu, nie zospodu.

Vy ste teda odmietli prepustiť ľudí, ktorých ste potrebovali.

Áno. V Slovenskom krase sa to ešte prekrývalo s tým, že sme riešili práve delimitáciu majetku od štátnych lesov, kde som mal práve naopak povinnosť delimitovať pracovníkov štátnych lesov. Čiže navyšovať personál. Chýbala mi tam diskusia medzi ministerstvom a národným parkom, aby sa zdôvodnilo, prečo.

Nevhodná mi prišla aj forma komunikácie. Veď každé prepúšťanie je zásah do života pracovníkov, predsa musí mať zdôvodnenie. Naviac má právny rámec i procesnú formu. Nerobí sa to proste spôsobom, že pošlem vám elektronickú požiadavku a vy ju splníte.

Čiže, ak tu bola požiadavka prepustiť tých, ktorých bolo málo, vy ste upozornili na miesto, kde ich bolo veľa. A rovno na rezort a troch štátnych tajomníkov v obsadení Kufovci senior a junior a Gabriela Matečná. Ako sa vám prijímala požiadavka prepúšťať z prostredia, ktoré napríklad nominovalo na post šéfa Tanapu pytliaka?

Tá kauza úplne presne definuje súčasné vedenie ministerstva životného prostredia a aj súčasnú personálnu situáciu na ministerstve. Jednoducho, ani teraz z pozície občana, ani ako riaditeľ, tam nevidím potrebu riešiť veci odborne. Neodborné riešenie, ktoré bolo na začiatku, pokračuje aj do týchto dní.

Ilustrácia? 

Nevnímal som ani ako občan, ani ako zamestnanec Národného parku, okrem samotného programového vyhlásenia vlády, snahu riešiť nejaký reálny cieľ verejného záujmu. A to nielen v ochrane prírody, ale ani v oblasti ovzdušia, ochrany pôdy alebo čohokoľvek iného. Hej. Už v samotnom nastavení fungovania ministerstva od začiatku nevidím snahu riešiť verejný záujem.

(...)

Hovoríte teda, že má zmysel, aby ľudia zostávali aj v inštitúciách, ktoré nie sú riadené optimálne, aby tam prinášali svoj odborný vhľad a držali ich, hej?

Som o tom presvedčený. Pretože nie je možné vymeniť každého jedného človeka, to určite nie. Treba, aby v organizáciách štátu fungovala aj nejaká historická pamäť. Čas ukáže, či to bolo správne.

Vrátite sa do výkonných funkcií Národného parku Slovenský kras? 

Uvidíme, nie som veštec. Ale som pripravený pracovať pre slovenskú prírodu aj v budúcnosti.